... ako sa zo mňa stal zachmúrený skeptik! :)

9. dubna 2017 v 14:00 | jessamine-rose |  Premýšľam ....
Občas si želám nebyť tu a teraz. Či vo svojom tele, na tomto mieste, v tejto krajine a vôbec na tomto svete. Čo by sa zmenilo, keby som vlastne ani nebola? Ten život, ktorý teraz mám - mal by niekto iný, bol by rozumnejší, či srdečnejší než som ja sama? Skúšali ste sa niekedy zamyslieť nad takouto absurdnosťou? No, ja áno ... a vážne som v poriadku. Ja len, že občas príliš premýšľam a preto o tom aj píšem. V poslednom období sa pokladám za celkovú absurditu tohto ponímania. Divné, však? A tak môj dnešný blog bude sprevádzaný chaotickými básnickými úvahami bez akejkoľvek možnosti odpovedať na ne... občas mám chuť si tu vyliať celú svoju existenciu a dať správny smer všetkým nezmyselnostiam, ktoré sa vo mne ukrývajú. Ak ma náhodou budete čítať, prosím berte to všetko s rezervou a spravte si k tomu horúcu kávu. Aspoň tá jediná vás do konca článku bude držať pri vedomí... :)


Raz som sa tak jedno pekné ráno zobudila na príjemný štebot vtáčikov a už viac som oči nezavrela. Nechcelo sa mi spať. Za to moja hlava dostala impulz a tendenciu porozprávať sa sama so sebou. Nepočúvať ju by znamenalo, že spím. No ja som bohužiaľ nespala a tak som musela vnímať všetko to čo jej ležalo na srdci. Áno, ešte som ten prekliaty vypínač nenašla... :) ale vraj sa dá nájsť už po štyridsiatke... takže mi k tomu ostáva ešte 8 rokov! Juch! (sarkazmus môj, neopúšťaj ma...) :)

Moja hlava si dovolí niekedy strieľať jednu myšlienku za druhou a snažiť sa tak nájsť vnútorný pokoj, svoju silu, aby sa dokázala opäť bez tiažov venovať tým udalostiam, ktoré zmysel majú... nie vždy je výhrou všímať si ju. Už len z tých živých snov a predstáv sa viem tak veľmi unaviť, že v skutočnom fyzickom svete nie som potom schopná ničoho. Myslíte, že sa stáva zo mňa skrytý schizofrenik? Ech, ...

Ale je pravdou, že dosť často na čo vlastne myslím, je posun môjho osudu a jeho naplnenia. Od malička som chtiac či nechtiac porovnávaná s blízkym či absolútne vzdialeným okolím mojou rodinou a tak mám tendencie takto robievať aj keď som chvíľku osamote. V mojom okolí všetko funguje ako má. Každý si žije svojim kľudným životom, kde jeho nitky sú popretkávané menšími, či väčšími problémami. Jedných trápi zdravie, druhých rodina, tých ďalších iné medziľudské vzťahy, či osobné pády a nesplnené sny. Nikto z nás nie je na stopercent šťastní a spokojní so svojim vlastným životom a vždy sa nájde jeden ako premýšľa nad tým, čo by dokázal spraviť inak alebo niečo zásadné zmenil vo svojom živote. No v konečnom dôsledku napredujú a bojujú so svojimi tichými démonmi.

Som empatická osoba, vnímavá a z tých negatívnych stránok, niekedy aj príliš vzťahovačná. Natoľko sa dokážem vžiť do problémov iných, až ich niekedy beriem za tie svoje. Malá kritika je pre mňa likvidáciou celej osobnosti, mierna pochvala rýchlou pýchou. Stala som sa touto osobou hneď potom, keď mi môj vlastný život povedal, že vlastne za nič nestojím. Málokedy nachádzam zmysel života a skôr ma umárajú myšlienky z mojich neúspechov. Zvláštne je, že druhých tlačím hore, podávam im záchrannú ruku, ponúkam svoje rameno pre plač a ukladám do svojho vnútra na x zámkov všetky ich starosti, s ktorými sa mi zdôverujú. Ale sebe rozkázať, povedať si a dokopať sa k novým činom jednoducho neviem.

Cítim sa smutne a prázdne. Bez života a cieľov. Na Vianoce som od svojej kamarátky dostala kreatívnu knihu na spôsob ako zahnať depresiu a znova sa naučiť žiť. Chodím okolo nej prakticky bez dôvery, lebo nechcem svoju myseľ prinútiť neustále púšťať k pocitom z minulosti a dávať si ciele bez budúcnosti. Stal sa zo mňa starý šomrajúci skeptik. Opustila som svoj kreatívny kúsok osobnosti, lebo ma už nehrial na duši tak ako predtým. Stala sa z toho obyčajná povinnosť, ktorá keď sa nenaplnila urazila tých ďalších. Opustila som aj svoj vždy ochotný výraz, lebo sa z mojej pomoci stal rebrík po ktorom začali liezť druhý a zanechávali tak na mojom bytí neodpustiteľné rany... opustila som svoj zápal pre nové sny, lebo realisticky pozerám na aktuálne plynúce dni. Stal sa zo mňa nevýrazný melancholista a zachmúrený skeptik.

S ťažkým povzdychom musím žiaľ konštatovať, že v dnešnom svete sa už nenosí byť dobrým, či milým, vždy ochotným a snaživým po pomoci... v dnešnej dobe hrajú prím len falošní ľudia zo svojou falošnou úprimnosťou. Žiaľ, takáto nikdy nebudem môcť byť.

Kiežby som si vedela nejako pomôcť a znova sa pozitívne namotivovať na pozitivizmus krásnych jarných dní... myslíte, že je to ešte možné? Dá sa to?


Jessamine-rose
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Iris Iris | E-mail | Web | 9. dubna 2017 v 19:14 | Reagovat

Bohužel, dnešní doba je jen o lžích, takový lidé vyhrávají, až je mi z toho smutno 8-O
Jess, musí to jít, věřím v to, jaro mocné, přeji ti, ať je brzy líp :-)

2 sugr sugr | E-mail | Web | 9. dubna 2017 v 19:29 | Reagovat

jej, tuto úvahu má asi většina z nás, a ti co říkají, že jí nemají, tak jí mají denně. ??? Iris sice píše, že jaro je mocné, ale pravdou je, že vždy může být hůř. Bohužel. O_O Věř tomu, že ve tvém věku, kdy se ještě nestaráš o staré rodiče a netrpíš sama nějakou nemocí, jsi vlastně šťastný člověk. Taková je realita lidí, není to bohužel žádný výmysl. Každý k tomu časem dojde...

3 Will Will | 9. dubna 2017 v 21:47 | Reagovat

Ale tej knizke by si este mohla dat sancu ;)

PS: Od tohto tyzdna zacinam robit na rannych smenach...vidime sa?

4 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 9. dubna 2017 v 21:58 | Reagovat

[3]: pokúsim sa nejako si zariadiť čas, aby sme sa videli. Je veľmi krátky týždeň a mňa potom čaká výmena s maminou v starostlivosti o otca. Po sviatkoch budem v práci a v BA až okolo 25.4.
PS: skúsim tomu dať šancu, viem, že si to myslela v dobrom. Nesklamem ťa.

5 chudobka1970 chudobka1970 | Web | 9. dubna 2017 v 23:18 | Reagovat

Jak už tu bylo napsané, nikdy není tak hrozně, aby nemohlo být hůř... 8-O Hlavu vzhůru milá Jess. Nejsi v téhle jarní depce sama. V práci je toho všeho tolik, že hodlám překročit vlastní stín a rozjela jsem akci nové místo. Slušně se bojím, ale život je boj. Jak říkávala moje máma, vzhůru do boje, střízlivé nás nedostanou :-D  :-D  :-D

6 Janinka Janinka | E-mail | Web | 11. dubna 2017 v 18:39 | Reagovat

Jess, já použiju hlášku, co říká s oblibou můj drahý - aby to bylo hezký, musí to být hodně ošklivý, ve tvém případě aby to bylo dobrý, musí to být hodně špatný. Takže i za tebe věřím v krásné a lepší zítřky.

Říkáš po čtyřicítce? Tak příští rok to snad vyjde! :-D

7 Eva Eva | Web | 7. května 2017 v 18:06 | Reagovat

Hned v první větě jsem se našla. Občas taky přemýšlím o své existenci, jestli dělám, to co chci a jestli to zvládnu. Občas takové chvilky přijít musí. Bez špatných dnů by jsme si nevážili těch hezkých :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama