Nenechať sa druhými ovládnuť ...

5. března 2017 v 21:46 | jessamine-rose |  Výpovede...
Koniec víkendu sa u mňa osobne začína v nedeľu piatou hodinou popoludní. V tento čas si začnem uvedomovať ako sa pondelok rýchlo blíži. O takomto čase zvyknem buď počúvať svoju obľúbenú reláciu na nemenovanom slovenskom rádiu, alebo pozerám na televíznom kanáli s mojou maminou pri koláči a káve ďalší klasický nedeľný dobrodružný film. No moje vnútro už sa začína ozývať, protestovať a pracovať v takom čudnom leveli. Dosť rázne začne do mňa búšiť, keď okolo siedmej-ôsmej večer pri prechádzke s chlpáčom po okolí a v teplákoch sa snažím ukradnúť si trošku čerstvého a sviežeho vzduchu pre pokojný spánok. Je to otravné, vtieravé, pulzujúce a miestami sa priznám aj frustrujúce. Odmietam pondelok, odmietam nový prichádzajúci týždeň... ale, zajtra, jednoducho príde.


Moje víkendové dni sú v poslednom čase obdobím ticha. Hneď ako v piatok popoludní opustím kanceláriu, zamknem ju na dva zámky, odpíšem sa z knihy príchodov a odchodov a zatvorím za sebou vchodovú bránu, vypína sa mi celý svet. Odmlčí sa zrazu všetko a všetci. Kolegovia, priatelia, či známy a prichádza obdobie ticha. Cez víkendové dni tak prehováram len k rodičom, s ktorými bývam a k psovi, ktorý sa ku mne tlačí a túli oveľa viac ako za celý predchádzajúci týždeň.

Svoju myseľ tak náhle od všetkého vypnem, až ma to úplne zmrazí, znemožní a celú ovládne. Mohla by som sa tak pustiť do domácich prác, mohla by som prejsť kilometre s chlpáčom po horách keď na oblohe svieti slnko, mohla by som vytvoriť niečo pekné kreatívne, alebo dočítať knihu, ktorú som si rozčítala cez týždeň. Mohla by som. No ja som schopná v domácnosti vypomôcť na maximum toho čo vládzem, prejsť sa len po najbližšom okolí a len oddychovať, spať, driemať a iné veci robiť okolo spánku.

Doma zásadne nie som za žiadnu krásku, častokrát sa v pyžame motám do obedňajších hodín a prvýkrát moje vlasy vidia kefu niekedy neskôr poobede, keď sa chystám vystrčiť nos z bytu. Ja som úplne odrovnaná, mimo prevádzku a absolútne nepoužiteľná. A nie je to len tento jeden víkend. Je ich viacero. Je to podľa vás normálne? Nie je to len nejaká divná apatia, či vtesnaná nechuť? Alebo ozaj len vyčerpanosť, prípadne chronická lenivosť? Čo myslíte?

Ráno v električke stretávam svoju spolužiačku zo strednej školy, ktorá je dvojnásobnou maminou a manželkou v jednom. Ráno ma víta s úsmevom a jej typickou otázkou "Čauko, čo si taká nasratá hneď z rána?!". Tak na sebe vykúzlim grimasu alá úsmev a obhájim sa strohým "Ešte spím, to preto som taká." Je zlatá. Obdivujem na nej tú energiu, radosť a entuziazmus, ktorá z nej frčí hneď takto skoro (spravidla o siedmej ráno), že ešte pri ďalšej zotrvanej hodinke v jej prítomnosti by som možno aj ja skákala meter štyridsať. Ale v skutočnosti som fakt nasrdená, že je pondelok a pre mňa nekresťanská siedma hodina ráno. Cez víkend sa v túto hodinu zvyknem omylom zobudiť, pozdraviť sa s chlpáčom, napiť sa vody a znova sa dotrepať do postele...

Veselo mi šteboce milé príbehy, skúsenosti a zážitky s deťúrencami a ak príde reč na prežitý víkend, som aj rada, že nestihnem spomenúť ten svoj. Lebo, v konečnom dôsledku nemám čo také povedať. A tak počúvam, usmievam sa, preberám sa a v duchu sa ladím na vlnu "Veď je to len pondelok. Deň ako ktorýkoľvek iný..." Po rozlúčení sa a popriatí pekného dňa sa mi na tvári konečne zjaví niečo ako ten úsmev a vykuknem von z okna. "Jedna takto zamestnaná žienka dokáže toho veľa spraviť, nachystať, pripraviť, dokončiť, zažiť a aj oddýchnuť si tak, že do práce úplne sviežo vstáva aj o piatej ráno. Ja som o piatej ráno dolámaná tak, ako keby som celý víkend sa rozbíjala niekde v blízkom bare. Ženská, no tak!!! Spamätaj sa!!!" a konečne vystupujem na svojej zástavke a pomaly sa došuchtávam do svojej kancelárie...

Poznám z čoho toto všetko pramení. Veľmi dobre si uvedomujem z čoho som frustrovaná, unavená a zničená... a na teraz ma vo veľkej miere ovládla veľká nechuť k práci ako takej, či k tomu predchádzajúcim udalostiam. Každý z nás to pozná. Ak sa vám zadarí v osobnom živote, v tom pracovnom to klesne. Ak ste na vrchole v pracovnej oblasti, padá vám súkromie. Len veľmi málo ľudí dokáže skĺbiť prácu a svoj osobný život tak, aby boli spokojní a šťastní. Treba vedieť niekde v niečom urobiť kompromis. Treba vedieť niekde v niečom ubrať a následne až potom sa vie vytvoriť harmónia, ktorú pozná ten, kto si sám zažil podobnú skúšku ohňom.

Začínam premýšľať aj nad tým, či by som dokázala robiť aj niečo iné než robím teraz. Zatiaľ a v tomto štádiu mi to príde samozrejme nepravdepodobné. Možno je to aj nedôvera vo vlastné schopnosti, ktoré som praxou získala. A istým spôsobom je to určite nedôvera voči slovenskému trhu práce. Prechádza mnou frustrácia a sklamanie, ktoré som nezažila už veľmi-veľmi dlhý čas...

Predtým ako som prišla do tohto nášho veľkého kolektívu, som pracovala samostatne niekoľko rokov. Možno rok pred vstupom do tohto veľkého kolektívu som dostala k sebe kolegyňu, ktorá v tom období bola pre mňa darom po všetkých stránkach. Ale do tej doby som sa musela vedieť spoľahnúť predovšetkým sama na seba, svoje schopnosti a prácu si rozdeliť, či načasovať tak aby som stíhala nielen termíny, ktoré som mala, ale aj dovolenkovať, oddychovať, či vykonávať inú prácu na dohodu. Nie všetko mi išlo hneď, nie vždy a vo všetkom som sa vedela orientovať. Mojim cieľom nebolo sa stať vedúcim zamestnancom, mojim cieľom bolo a aj stále je byť proste tým zamestnancom, s ktorým nie sú problémy a nechodí do práce znechutený, ale spokojný. Nie všetko sa točí o peniazoch. Postupom času som sa naučila orientovať v tých vodách, v ktorých som potrebovala plávať. Predtým som nepoznala nikoho, kto by sa vedel na moju vykonanú prácu sťažovať alebo mi inak vytýkal moje konania voči druhým stranám. Práve naopak. No teraz a v tomto kolektíve je to iné. Úplne iné. Už teraz viem ako veľmi mi tá moja samostatná práca chýba, lebo tu už sa samostatnou necítim byť, ba miestami ani nemôžem byť. Je ťažké naučiť sa byť inou a zvykať si na iné, no snažila som sa vždy najviac zo svojich síl ako som vedela... a tak som sa snažila byť lojálna, kolegiálna a odovzdávala som svoje vydreto-naučené skúsenosti tým, ktorí sa už nepotrebovali takto vydreto snažiť. Pomáhala som a snažila som sa byť nápomocnou po všetkých stránkach. Myslela som si, že je to tak správne a má to tak byť. Aspoň podľa mojej vnútornej mienky. V skutočnosti som pre druhých znamenala a aj znamenám niečo iné.

V našom kolektíve sa takáto snaha v dobro nazýva inak. Za dobrotu, na žebrotu. Toto otvorenie očí tak veľmi zasiahlo moju vnútornú rovnováhu, že teraz minimálne od začiatku tohto roka nie som schopná svojej svedomitej a poctivej práce. Cítim v sebe po tom všetkom veľký pád a veľké sklamanie... a priznám sa vám, že ma to ničí.

No rozhodla som sa... frustrácia ešte nikdy nikoho nespasila a nespravila z neho dobrého, nového človeka a rozhodne ho nevyšvihla na vrchol do absolútnej rovnováhy. Ako mi to radia mne blízky ľudia, "Prestaň byť milá a nedovoľ aby druhý s Tebou mávali tak ako doteraz. Oni si tvoje dobro nezaslúžia. Nebuď ochotná, neprispôsobuj sa. A hlavne prestaň každému radiť a byť každému k dispozícií. Ani oni takí k tebe nie sú. Správaj sa k druhým tak, ako sa oni správajú k tebe. Nenechaj so sebou mávať."

Nechcem vstávať do práce s kŕčmi v žalúdku a so stresom, čo sa tam opäť stane. Už budem vstávať do práce len s tým pocitom, že tá práca mi momentálne dáva možnosť žiť na normálnej úrovni, platí mi účty a mám možnosť vďaka nej žiť normálnym životom. Ostatné, to čo som bola ochotná zo seba dať, skončilo.

Nenechávajte sa využívať moji milí. Nikdy a nikým.

Majte krásny nový týždeň, Vaša Jessamine-rose
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 chudobka1970 chudobka1970 | Web | 6. března 2017 v 21:33 | Reagovat

Myslím si, že trpíš stejnou nemocí jako já, je to zimní spánek. Začínám se doma pracovně probouzet až posledních pár dnů. Jsem schopná jen číst knížku, dívat se na film a u toho šít frivolitky nebo vyšívat a to je tak asi všechno. Jo a ještě zvládnu trsat na maškarním, to mi jde skvěle :-) :-D
A s tou prací, milá Jess, máš pravdu. Přílišná ochota a dobrosrdečnost se někdy nevyplácí. Ale nepřestávej být v práci milá, jen se stáhni a nenabízej svoje síly k dalšímu zneužití. S úsměvem na rtech a hezky zvesela můžeš   dle potřeby své kolegy poslat do háje zeleného, pokud to bude třeba :-P  :-D

2 Janinka Janinka | E-mail | Web | 8. března 2017 v 19:55 | Reagovat

Milá Jess, trochu jsem si uchechtla, když jsem četla ve tvém článku cosi o nekřesťanské sedmé hodině :-D, teď jsem zase trochu naprdnutá já, protože si vzpomenu, že zítra vstávám ve 3.45, abych byla před pátou ráno v práci :D. Ale to jen tak na okraj.
Únava je asi normální, když je o víkendu, horší by to bylo, kdyby to bylo takhle denně. Taky se mi to občas stává. Třeba dnes, padám na hubu od odpoledne :D.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama