Späť medzi písmenkami

26. listopadu 2016 v 23:59 | jessamine-rose |  Premýšľam ....
Dnešok uplynul tak nejako rýchlejšie ... zobudila som sa po takmer 12 hodinovom spánku a odomkla si mobil pre prichádzajúce správy. Nič ma nečakalo. Odložila som mobil na stolík, vyšla z vyhriatej postele a otvorila okno dokorán. Svetlo, sálajúce z prebiehajúceho rána, ma oslepilo to takého rázu, že som vystruhála na svojej tvári smiešnu grimasu. No nezasmiala som sa na nej... skôr som si v duchu zanadávala a vykročila som do kuchyne. Chlpáč celý natešený, že ma vidí, urobil medzi mojimi nohami hebučkú osmičku a mokrým ňufáčikom mi zaželal dobré ráno. Dala som variť vodu do kanvice na kávu, počúvala som prebiehajúcu skladbu v pustenom rádiu a začala krájať zeleninu k raňajkám...


Následne to celé zbehlo ani neviem ako. Premohla som sa k veľkému poriadku a vyhádzala som si skrine... a následne veci do nej zase uložila. Systematicky zoradené, úhladne uložené. Vonku bolo fajn... myšlienkami som behala po okolí a pozerala do okien rodín a všímala si ich život a dýchateľný pokoj. Je to vážne také jednoduché byť takto šťastný? Nechcieť veľa, len byť úplne obyčajne šťastný s bežnými starosťami? "Je to tvoja chyba, že si tam kde si...", zhúkla na mňa myšlienka ako som tak pozorovala úplne obyčajný a šťastný život "susedov". "Sama si za to môžeš, že si tu a nie niekde inde...", hovorí mi pichľavý bumerang.

Predtým som vždy chcela niečo výnimočné, niečo čo v bežnosti svojej existencie nikdy mať nebudem. Snívala som a prahla som po zakázanom, čo patrilo len k tým úspešným. Ani raz ma nenapadlo, že si staviam len vzdušné zámky nikdy nesplniteľných snov postavených na prázdnych slovách a klamstvách druhých. Ich výsmechu. Teraz, keď som normálna žienka aktuálnej prítomnosti, si žiadam všednosť bežných dní s opakujúcim sa kolotočom. Nemyslím si, že bola chyba osamostatniť sa v dvadsiatich rokoch, zlyhať a spadnúť na dno, okúsiť odvrátenú stránku života... z čoho by som dostala pevnejšie krídla k odletu do výšin? Nevážila by som si nič. Ani len obyčajné ráno s krájaním zeleniny a počúvaním príjemnej hudby v sobotu o deviatej.

Všetko je tak ako má byť a smeruje to k tým výšinám. Len moje krídla sa zotavujú po veľkom páde a vtedy trvá, než opäť narastú a stanú sa silnejšími, aby ma medzi oblakmi udržali čo najdlhšie. Nie je to moja vina... resp. nielen moja. S rastúcimi krídlami ešte musím nájsť svoju osobnosť a hrdosť, začať si ju vážiť takú aká je a neponúkať ju nevďačným ľuďom. Bude to ešte trvať... možno mesiac, dva, tri a trebárs aj ďalší rok. Ale už vážne sa nemám kam ponáhlať. Nič mi neujde a nič nie je stratené. To, čo do môjho života má prísť, príde v ten správny čas...

Chcela som vás pozdraviť a povedať vám, že sa snažím a pomaly bojujem... a žijem.

Vaša Jessamine-rose
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Janinka Janinka | E-mail | Web | 28. listopadu 2016 v 19:49 | Reagovat

Mile Jess, s těmi křídly jsi to napsala moc hezky. Jestli jsi viděla Zlobu, jednu z nejkrásnějších pohádek poslední doby, tak tam Zlobilce křídla dokonce uřízly, aby se s nimi mohla po letech setkat a získat je zpět. Ty to zvládneš a určitě nebudeš muset čekat tak dlouho, já to vím!
Přeji ti krásný pohodový týden! :-)

2 Renáta Chudobová Renáta Chudobová | Web | 29. listopadu 2016 v 15:56 | Reagovat

Mám z tebe velkou radost :-) Snažíš se a snaha se cenní :-) Krásný předvánoční čas :-) :-) :-)

3 Sugr Sugr | E-mail | Web | 7. prosince 2016 v 19:29 | Reagovat

Závidím ti, závidím ti možnost se osamostatnit, mít své, žít si po svém. Držím ti palce, aby jsi si toho dokázala vážit, neb né každý může žít tak, jak by si přál... ???  :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama