Duben 2014

Ticho pred búrkou...

26. dubna 2014 v 23:13 | jessamine-rose |  Výpovede...
Dnes bol deň pod psa. Aj včera. Vlastne posledné dni je nejako divne pod psa. Tiež cítite, že tento písaný článok bude tak trošku ladený na depresívnu nôtu? No hej... veď stačí sa pozrieť von. Slniečko bolo nekompromisne vtiahnuté za oblaky. A tie sa roztiahli po oblohe ako také parazity a lejú zo seba jedna radosť. Nestačíte meniť topánky, prezliekať premočené ponožky, varíte si teplý čaj a z krásneho účesu na hlave máte namiesto toho len nejaký výbuch pripomínajúci skôr krepovitý papier. A tak usmievajte sa. Bolo by to ako na povel, keď na vás niekto nečakane vytiahne foťák, rýchlo spravíte nejakú smiešnu pózu, lebo už stláča spúšť a ešte si dovolí zahlásiť: "A teraz povedz sýýýýýr!!!"

Tóny piesní sú tónmi srdca ...

23. dubna 2014 v 22:55 | jessamine-rose |  K téme...
Ráno ma budí štebot vtákov. Spievajú si preto, lebo sú šťastné. Tešia sa z nového rána, zo žiariaceho slnka a modrej oblohy. Štebocú si a lietajú vysoko k oblakom. Vedia, že ich štebot je láskavý a tak zvestujú všetkým ľuďom krásu každého nového dňa. Bez ich spevu by sme nepoznali ráno, vychádzajúce slnko, teplo v duši...
A ja mám tak chuť čerstvo prebudená s rozpustenými vlasmi otvoriť okno dokorán, sadnúť si v nočnej košieľke na parapetu a počúvať. Tóny piesní, ktoré vydáva ráno. Bez áut, stresu, zhonu. Počúvať pieseň prírody a pocítiť pokoj...

Nechala som sa uniesť, alebo čo dokáže jeden film...

21. dubna 2014 v 21:06 | jessamine-rose |  Premýšľam ....
Asi si udelím zákaz pozerania akéhokoľvek romantického filmu až do odvolania. Všetci vieme, že to, čo sa odohráva na filmovom plátne má s realitou spoločné akurát to, že film nakrútili normálne žijúci ľudia ako sme my. Inak všetko ostatné je dielom fantázie, snov a klamlivej predstave, ktoré s čistým vedomím ponúkajú filmové štúdia nám divákom po celom svete. Pritom sa jednoznačne všetci zhodneme na tom, že reálny život a fantázia sú dve odlišné veci, ktoré nikdy spolu nebudú hrať v jednej a tej istej harmónií.

Ako sa postupne zo mňa stala knihomoľka ... :)

20. dubna 2014 v 13:17 | jessamine-rose |  K téme...
Keď sa ma blízky pýtajú, aký dar by mi spravil najväčšiu radosť, odpoviem - kniha. No nie vždy som mala takúto odpoveď a nie vždy som sa z tohto daru vedela tešiť. Je to prosté. Bola som dieťa - rozmarné a sebecké. Chcela som viac a presne to, čo majú iní a keď som to v balíčku nenašla, išlo ma rozpučiť od jedu. Predstavte si môj kyslý výraz: "Kniha?! To je tak nemoderné a trápne! Kto dnes dostáva knihy, v akej dobe to žiješ mami?!" No áno, nie vždy som bola ideálnym dieťaťom :). Pritom kniha ako dar je klenotom všetkých iných darov. Len k tomuto tvrdeniu som sa musela prepracovať ako časom a vekom, tak predovšetkým aj osobnou skúsenosťou...

Sviatky Jari a ničnerobenie... :)

18. dubna 2014 v 10:23 | jessamine-rose |  Kecy, kecy, kecy...
Začať písať bez toho, aby som mazala prvé riadky je fakt úžasný pocit. Normálne neviem ako začať. Či predstavením konečne slnečného rána bez vetra, ktorý by bol schopný samovoľného odletu niekam do aleluja, alebo svojimi filozofickými úvahami. Úprimne - nechce sa mi ani jedno. Dnes som zostala príjemne lenivá a rozhodla som sa, že nebudem robiť nič mimoriadne náročné. Je Veľký piatok. Sviatok. Dokonca sa hovorí, že na Veľký piatok by sa nemalo pracovať a robiť akúkoľvek fyzickú činnosť... tak prečo by sme to aspoň raz nemohli poriadne dodržať? :D

Vymyslená...

13. dubna 2014 v 12:04 | jessamine-rose |  Premýšľam ....
Pár dní som premýšľala nad tým, čo ďalej písať. Resp. o čom. Prehrať si v hlave posledné udalosti čo sa v mojom živote odohrali bolo ako postupne začať písať príbeh. A viete ako príbehy začínajú. Kde bolo, tam bolo ... bola raz jedna osoba menom Vymyslená. Nevedela svoje pravé meno, nepoznala svoj pravý osud a netušila ako od určitého momentu vo svojom živote pokračovať. A tak vznikla Vymyslená.

Skúsila som otvoriť oči ...

3. dubna 2014 v 22:41 | jessamine-rose |  Výpovede...
O mojej naivite som vám už veľakrát písala. Ukázala som vám ju v rôznych podobách a keby som do toho pripísala svoj vek, tak by ste sa chytali za hlavu ešte viac. Je pravdou to, že každý z nás niečomu veríme. Niekto verí v Boha, niekto verí v dobro ľudí, niekto vo vesmír a iný verí len svojmu vlastnému rozumu. Tak isto je pravdou aj to, že určité povahové vlastnosti sú nám dané od kolísky a ako sa nám postupne s rastúcou vierou v niečo/niekoho formujú, je už len na osude, či tých ľudí, ktorí nám postupne vstupujú do života.