Say something, please ...

24. února 2014 v 1:18 | jessamine-rose |  Výpovede...
Som ako dve rozpoltené osobnosti. Na povrchu mám ochranný pancier, cez ktorý ukazujem svoju silu, trpezlivosť a odhodlanosť postaviť sa každej nepríjemnej situácií tvárou. Vo vnútri však mám srdce, ktoré kričí o pomoc, dožaduje sa pozornosti a krváca od bolesti. Je ľahšie postaviť sa pred druhých s hrdosťou a ukázať im, že ma nič nezlomí a viem sa usmievať, než sa pred nich postaviť so slzami v očiach. Snažím sa to zvládať a nemyslieť. Aj preto ten blog predtým bol mojou vnútornou motiváciou...


Je ťažké zobúdzať sa ráno s pocitom, že neviem aké to medzi nami bude na druhý deň. Zvítame sa ako dvaja kamaráti, porozprávame si o našich dňoch, usmejeme sa nad maličkosťami a pôjdeme ďalej? Alebo sa zobudíš so zlou náladou a chuťou na mňa pre "ticho" vybuchnúť a povedať mi aj to čo by si normálne nepovedal? Či, pocítim z tvojich slov skôr blízkosť ako nikdy predtým? Keď ja ani neviem aké ráno mám čakať, či príde a vôbec nejaké bude...

Nechcela som si pripustiť, že by som mohla k tebe niekedy cítiť viac. Viac než je prípustné. Sme v úplne rozdielnych svetoch o čom veľmi dobre vieš a tak neviem hovoriť nahlas o tom čo cítim. Viem, že nemôžem. Nebude to pochopené. A možno sa mi dostaví výsmechu. Mám strach a nechcem ťa stratiť tak ako mám pocit, že ťa postupne strácam ...

Vieš koľko krásnych a úspešných žien by si mohol mať? Na každý prst jednu ako sa hovorí... aj keby som sa veľmi chcela snažiť byť krásnou, uvedomujem si, že nepatrím k tým typom dievčat, za ktoré by stálo sa obzrieť. Aj keď ma možno máš rád pre niečo iné a na krásu zrovna nehľadíš ... ja len, že nemám ti čo dať, po materiálnej stránke. Jediné čo by som vedela, je moje srdce, ktoré cíti, že ťa svojim tlkotom postupne ľúbi stále viac. Stačilo by to?

Nesmiem ti povedať priamo, že ťa ľúbim a pritom ani nevieš ako veľmi by som chcela. Každý deň, každú hodinu, minútu mám nutkanie to povedať a zbaviť sa tej ťažoby. Možno to sám poznáš z mojho správania, slov a vystupovania ... a možno si prečítaš aj môj blog.

... snáď sa jedného dňa ráno prebudím a ťažoba sa premení v skutočný pocit, kedy bude možnosť skúsiť to ... spolu.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 pavel pavel | Web | 24. února 2014 v 14:52 | Reagovat

Zajímavé, jak jsou některé ženy skromné a podceňují se... taky mi pár řeklo "nemám ti co dát"... Neměla bys to říkat, pak tě muži jen zneužijí. :-D

2 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 24. února 2014 v 21:48 | Reagovat

Krásny text, asi Ta tá pesnička k tomu neinšpirovala, tvoje slová sú silnejšie, ale mala by si si veriť. Nie je všetko také zlé a stratené ako si myslíš. Možno on myslí podobne, možno ani neviem, že by u Teba šancu mal. Všetko je také premenlivé, niekedy neisté a niekedy práve tá neistota je veľmi krásna. Viem, to môže povedať iba niekto, kto je za tým. Ale nikdy človek nevie, čo mu prinesie ďalší deň, či sa niečo nezmení. Dôležité je nevzdať sa, žiť život podľa seba a ten pravý Ťa príjme, ak budeš mať seab za cennú, ten pravý za to stojí, len sa človek nemôže zapredať nejakej temnej predstave... žiadnej predstave, lebo realita sa nachádza niekde úplne inde...

3 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 25. února 2014 v 10:37 | Reagovat

[1]: vieš, keď si niekedy neviem rady s niečim, mám tendenciu sa podceňovať. Možno aj preto moje "úspechy v láske" sú viacmenej nulové... len ako s tým bojovať?

4 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 25. února 2014 v 10:43 | Reagovat

[2]: Ďakujem za tvoje slová :). Sú krásne a pravdivé. Máš pravdu tak ako píšeš... "nikdy človek nevie, čo mu prinesie ďalší deň, či sa niečo nezmení..." a veriť treba vždy a stále...
Ja som to len pre tentokrát nezvládla a potrebovala som svoje emócie dostať von zo seba...

5 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 25. února 2014 v 13:25 | Reagovat

[4]:Dala si ich von veľmi pekne. Len to na mňa vplývalo veľmi smutne, aj to smutné bolo. No, nikdy nie je tak čierno, že v tej tme nie je aj kúsok svetla...:)

6 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 25. února 2014 v 20:55 | Reagovat

[5]: ono to bolo smutné. Veď som pri tom plakala, do toho tá pieseň a následne neschopnosť, že neviem nič spraviť... alebo sa ani nedá. Skúsim to svetielko tam nájsť a držať sa ho... :)

7 pavel pavel | Web | 26. února 2014 v 12:36 | Reagovat

[3]: Víc sebevědomí, ale zase ne tolik, pak bys zase byla prohnaná holka, jak my Češi říkáme mrcha. :-D
Přeji ti rychlé uzdravení. :-)

8 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 26. února 2014 v 12:49 | Reagovat

[7]: ono občas nie je zlé byť mrchou :D, lebo len mrchy vždy dostanú to čo chcú :D :D :D .... no je mi jasné, že "tudy cesta nevede..." :D ďakujem, ja tebe tiež :)

9 Ježurka Ježurka | Web | 26. února 2014 v 16:58 | Reagovat

Já bych se také přidala k tomu, aby sis víc věřila. Všechno není jen ve fyzické kráse, to je jen na začátku, ale nitro je podstatné, právě to srdíčko a to máš ty na správném místě, to jsem už poznala. Držím palečky, abys vše dobře zvládla a byla jsi zase šťastná. :-P

10 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 26. února 2014 v 19:28 | Reagovat

[9]: ďakujem Ježurka, bude to ešte veľmi dlhá cesta za šťastím :) ale potešila si ma a vážim si to :) :*

11 chudobka1970 chudobka1970 | Web | 27. února 2014 v 16:34 | Reagovat

[1]:Má pravdu, manžel je ke mě jiný od doby kdy jsem byla sebejistější a víc si vážila sebe sama:-)

12 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 27. února 2014 v 18:22 | Reagovat

[11]: takže ono je na čase začať hlavne pracovať na sebavedomí a zbytok pôjde už ľahšie.... skúsim! :)

13 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 27. února 2014 v 19:06 | Reagovat

[6]: Môj otec stále hovorieval, že nič nie je nemožné, existuje len človek, ktorý sa vzdá... alebo nepokúsi...:)

14 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 28. února 2014 v 9:59 | Reagovat

[13]: takého človeka ja tu osobne nevidím ... ;) si zlatá, ďakujem! :)

15 Sherylin Lee Sherylin Lee | E-mail | Web | 6. března 2014 v 9:46 | Reagovat

[14]:Niektoré rady sú ešte zadarmo :)

16 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 9. března 2014 v 11:26 | Reagovat

[15]: ... a preto, vďaka za ne, že sú a prídu vtedy, keď to druhý potrebuje :)

17 AURIL AURIL | Web | 11. března 2014 v 20:31 | Reagovat

"... neviem hovoriť nahlas o tom čo cítim. Viem, že nemôžem. Nebude to pochopené." Ach jak já dobře tohle znám... no přetlak uvolňuji poeticky, tam se toho dá říct hodně a přitom je to schované.

18 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 13. března 2014 v 19:51 | Reagovat

[17]: pozrela som si tvoje básne a sú vážne krásne. Určite som u teba nebola naposledy a vrátim sa.... a k tvojmu komentáru. Súhlasím. Cez napísané slová sa dá povedať veľa a je na tebe akú formu im dáš. Či budú poetické, alebo priame... či miestami rúškom tajomstva zahaľené... :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama