Čitateľný smútok...

26. října 2013 v 22:49 | jessamine-rose |  Premýšľam ....
Keby som mala vedľa okna terasku, otvorila by som dvierka dokorán, zabalila by som sa do teplej deky a posadila sa medzi hviezdy... zahľadela by som sa na oblohu, z diaľky počúvala ľúbeznú hudbu a nechala v sebe doznieť všetky pocity do nejakého záveru. Túžila som po romantickej atmosfére. Po pocite pokoja a tepla. Škrtnutím zápalkou som si do izby nechala vprúdiť prílev toho, čo mi tak chýbalo. A tak mi teraz mihot sviečok behá po stenách a moje myšlienky si opäť hovoria jeden príbeh za druhým. Niekedy je ťažké im povedať "Dosť, stačí!" - vypnúť a odložiť na neskôr. Niekedy je ťažké nepočúvať, nevnímať a zvlášť, keď sú čoraz hlasnejšie... a hlavne je ťažké o nich hovoriť nahlas a zreteľne.


Keď sa nám na tvári zobrazí smútok, vidieť to na očiach. Majú hlboký, ďaleký zasnený pohľad uprene sledujúc určitý bod. Je viac čitateľný ako radosť. Tá môže byť falošná, predstieraná a hraná. Je lepšie sa obaliť falošnou radosťou ako smútkom volajúcim o pomoc. Robí z nás vážnych ľudí, iných na ktorých sú druhí zvyknutí. Z každej strany sa na vás valí vlna otázok "Čo ťa trápi? Prečo si smutná? Stalo sa ti niečo?" a aj keď viete odpoveď, váš najčastejší argument je "Nič ma netrápi, všetko je v poriadku a cítim sa dobre".

Nechceme druhých obťažovať so svojimi starosťami. Nechceme, aby o nás vedeli viac, lebo inak by sme sa stali zraniteľnejšími než v tú chvíľu práve sme. Nepripúšťame si tú možnosť, že by nás niečo vážne mohlo trápiť. Utekáme pred pravdou, vzťahujeme sa do seba, mlčíme a miestami klameme... o vlastných pocitoch sebe i druhým. Má to vôbec zmysel?

Nie všetko sa dá vyriešiť mlčaním, premýšľaním alebo ignoráciou.

Raz pri tejto otázke sa mi zachvel hlas a moje oči sa naplnili slzami. Možno som aj chcela vysloviť, prečo som smutná, ale slová z úst nevychádzali. Zasekla som sa a mojou odpoveďou boli slzy. Trápenie bolo v takom štádiu, že sa o ňom nedalo súvisle rozprávať bez toho, aby som pri tom neplakala... slová zo mňa vychádzali pomaly, s prestávkami a srdcervúcim plačom.
Na konci svojho ťažko vyrozprávaného príbehu som pocítila pokoj. Cítila som sa slobodnejšia a zbavená bremena, ktorý som si v sebe pestovala s nádejou, že sa jedného dňa určite sám od seba stratí...

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Teraz tu sedím a premýšľam, či mám opäť otvoriť svoje srdce a vyrozprávať všetko to, čo v ňom je ...




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Ježurka Ježurka | Web | 27. října 2013 v 18:31 | Reagovat

Pokud se ti uleví, svěř se někomu, komu věříš, že toho nezneužije. A plač. Vyplakej se, to určitě pomáhá, nestyď se za slzy! Já nezapomenu na to, když můj tatínek dostal infarkt, tak mi maminka řekla: On se trápil, moc mu bylo líto, že mi umřela holčička, že jsme se pak rozvedli, nedokázal plakat a všechno dusil v sobě. Tak se raději vyplakat.

2 pavel pavel | Web | 3. listopadu 2013 v 10:14 | Reagovat

Hezké...

3 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 8. listopadu 2013 v 20:29 | Reagovat

[1]: postupne všetko bude a ešte je tu blog. Môj spovedník a hltač všetkých pocitov - dobrých aj zlých... a časom bude všetko dobré. Musí.

4 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 8. listopadu 2013 v 20:29 | Reagovat

[2]: Ďakujem!

5 Amelie Amelie | E-mail | Web | 1. května 2014 v 13:37 | Reagovat

Cítím se podobně. nikomu nic neříkám a dusím to v sobě. Není s kým mluvit. Mám tři děti s psychiatrickými diagnózami a starostí denně nad hlavu. Maminku obtěžovat nechci a nikdo jiný už k nám nechodí. A  i kdyby chodil, myslím, že to neumím - povídat o sobě a o svých pocitech, raději naslouchám druhým. Ale mám "výhodu" -věřím v Boha. On mě vždy vyslechne, vždy má pro mne pochopení, vždy chápe, že mi zrovna není do zpěvu a nabíjí mě svou silou a láskou. Kdyby ses někdy potřebovala svěřit, klidně mi napiš mail...

6 jessamine-rose jessamine-rose | Web | 1. května 2014 v 17:07 | Reagovat

[5]: Ďakujem ti za tvoju dôveru Amélie :). Ak by si potrebovala aj ty sama, tak kľudne sa z toho môžeš vypísať a napísať mi mail. Cez správu autora mi môžeš napísať svoju mailovú adresu, takže nie je problém sa o tom spolu porozprávať. Všimla som si, že to nemáš jednoduché a určite nie je jednoduché byť na to všetko sama. Ale podľa toho čo som videla, si dosť silná a trpezlivá osôbka.
Pán Boh vypočuje každého, ale len človek poradí tak ako to druhý potrebuje :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama