Asi len lásku chcieť nestačí...

8. června 2013 v 23:32 | jessamine-rose |  Moje príbehy, poviedky...
Mihotajúce sa svetlá sviečok a ich atmosféra, to je to, čo mi v mojej izbe chýba. Keď má niečo vytvoriť pocit domova - sú to sviečky. Zobrala som zapaľovač a jednu po druhej som rozsvietila do inak tmavej izby... myseľ ma preniesla do spomienok, kedy dobro a zlo boli tak blízko seba a i tak som to všetko vedela ignorovať. "Ak niečomu silno veríš, celý vesmír sa spojí, aby sa tak stalo." Verila som v dobro...


.............................................................................................

"Si prekrásna vo svetle sviečok..." - hovoril si toľkokrát a vždy ma vedelo zamraziť, keď som počúvala tvoje slová. Milovali sme obaja tento čas. Nemusela hrať hudba, nemuselo byť svetlo. Stačili sviečky a naše srdcia. Tie si už svoju hudbu vedeli prezradiť...

"A za normálneho svetla sa ti nepáčim, nie som pre teba príťažlivou?" - hodila som na teba nevinný pohľad a usmiala som sa. Robila som tak vždy, keď som niečo chcela. A ty si sa pritom tak krásne zahanbil až ti očerveneli líca.

Zdvihol si zrak so svojich rúk, ktorým si venoval pozornosť zakaždým, ak si hovoril o láske. Viem, že si sa hanbil, bál si sa vyjadriť presne to, čo cíti tvoje srdce. Pozrel si sa na mňa, tak vážne a zároveň nežne. V očiach si mal toľko nevypovedaných slov, až ma opäť zamrazilo ako silný dokáže byť priamy pohľad do očí.

"Ty si pre mňa prekrásnou za každého svetla." - pokračoval si... "vieš, že každé ráno podvedome vstanem vždy o pár minút skôr, aby som mohol byť prvý kto uvidí tvoj krásny úsmev, keď sa zobudíš a povieš svoje povestné bré ránko?" Pomiloval si ma svojimi slovami a svojim pohľadom nebeských očí.

Áno, vedela som to. V tú chvíľu určite. Neodpovedala som ti. Len som privrela oči, pohladil si mi vlasy, dal do nich bozk a s láskou išiel spraviť to najlepšie kakao aké som pila len od teba. Rozmaznával si ma, venoval si mi svoj čas a svoju pozornosť. Hovoril si veľa vecí - krásnych, mrazivých, že som žila v nádejí, že ten pocit spolu s tebou tu ostane. Navždy.

.............................................................................................

"Zoberieš si aj tú fotku, kde sme my dvaja? Možno si niekedy ešte spomenieš..." - hovoril si mi v slzách, slová sa ti strácali do stratena, keď som ti oznámila to, že sa s tebou rozchádzam. Bolo to už pár dní, ale stále si nechápal dôvod, prečo som tak spravila. Obviňoval si ma, hučal a kričal, že je v tom určite nevera.

Nie, nikdy som ti nebola neverná. Fyzicky.

"... ale áno, môžem si ju zobrať. Veď bola pekná a pri tej fontáne asi najpodarenejšia z toho dňa, pamätáš nie?" - pokúsila som sa o úsmev, aj keď aj mne išli slzy z očí. Vedela som, že sa vraciam späť tam, kam som sa vrátiť nechcela. Opúšťala som "svoj domov" a mala pocit, že som ublížila. Ale pritom som sama vedela, že to čo robím, malo byť už dávno za mnou.

"Vieš, nemusí to takto byť. Nemusíš ísť. Toto je tvoj domov, máš tu nás. Pozri sa okolo seba, to všetko je naše. Moje a tvoje. Čo ti on môže dať?" - bojoval si, kričal, prosil, plakal a nadával, ale neskoro. Nestačí vravieť krásne slová na to, aby sa srdce cítilo v poriadku. Občas treba aj urobiť nejaký čin, skutok, aby som vedela, že za to stojím. Nestála som. Necítila som to. Nádavky, poníženia a citové vydieranie, ktoré vychádzali z tvojich úst denno-denne dlho vo vzťahu s láskou nikdy nevydržia. Zabil si ju. Nemusel si. Ale spravil si tak.

"Lásku. Môže mi dať lásku, viac nechcem. Len ten pocit, byť milovanou... nestojím o materiálnu lásku, nikdy som o ňu nestála..." - povedala som ti bez zjavnej známky emócie, že by som čokoľvek iné predtým cítila. Išiel zo mňa chlad a nevedel si ako ďalej bojovať. Nevedel si ako prebiť moje chladné srdce k tebe. Prehral si. A vtedy si pochopil...

........................................................................................

... ale keď som odchádzala s kuframi svojich vecí som ešte netušila, aké oveľa horšie veci ma môžu ešte čakať. A to som chcela len lásku. Asi lásku občas chcieť nestačí...


"Nevrav mi, že ma miluješ, lebo ti len uverím. Ukáž mi ako veľmi miluješ a ver, že budem milovať s tebou..."

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 martina martina | 18. června 2013 v 14:59 | Reagovat

plakala som pri tomto blogu,nieco take krasne prezivam ja,.....

2 jessamine-rose jessamine-rose | E-mail | Web | 18. června 2013 v 20:13 | Reagovat

[1]: Ďakujem, že sa ti to páčilo a ja dúfam, že prežívaš skôr tú prvú časť blogu a nie tú rozchodovú....

3 martina martina | 19. června 2013 v 8:03 | Reagovat

prezivam tu prvu v kombinacii este s niecim uplne inym.....

4 jessamine-rose jessamine-rose | E-mail | Web | 19. června 2013 v 20:54 | Reagovat

[3]: tak to som rada, že je to práve tá prvá časť :))) želám ti nech je to stále také krásne.... :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama