Prúdiace toky myšlienok

23. března 2018 v 23:38 | jessamine-rose
Pri počúvaní hudby sa mi v hlave vynárajú rôzne filmy myšlienok. Prehrávajú sa v krátkych minutových videách a ja sa tak stávam divákom svojho doterajšieho života a nechám sa tak pohltiť do práve odžitých situáciách, či nezmyselných konšpiračných teóriách blízkej budúcnosti. Ale zároveň som divákom všetkých tých myšlienok, ktoré v hlave len zostávajú a sú nevypovedané. Hlava prehrá všetko. Aj nemožné. Niekedy je zaujímavé sledovať ju ako si žije svojim životom... dá sa ňou riadiť, dá sa ju ignorovať a občas vie svojou dotieravosťou aj pekne naštvať. Znervózniť. Či rozosmutniť. Striedajú sa mi tam nálady, pocity, všetko to, na čo si v danú chvíľu spomeniem. Alebo na koho si spomeniem...

Akurát nedávno som si tak spomenula na mojich bývalých priateľov - kamarátov. Ako asi žijú? Ako sa majú? Ako rýchlo roky vedeli prebehnúť, že to je dnes iné ako to bolo predtým. Niektoré priateľstvá nevydržia naveky. Pretrhne ich krivda, zatrpknutosť, či hrdosť a zlovestná hádka. Ale občas si tak spomeniem ako sa im darí a či si žijú svojim obvyklým tempom. Spomenie si tak aj niekto na mňa? Preblesne mu snáď myšlienka ako sa ja mám? Pripomenie si v hlave aj niečo milé z toho nášho priateľstva? Nie som taká a z tých kedy na pekné zabúdam a pripomínam si len to zlé. Nie. Dokážem spomínať na pekné chvíle, na tie výnimočné momenty či chvíľky pohody a radosti... ale už by som sa späť nevrátila. Malo to tak byť a spomenúť si nie je hriech. Nechať si niekoľkoročné priateľstvo prebehnúť len v dvoch minutách spomienkového filmu... nie, to nie je hriech. Je to len zvláštne.

Hudba je liekom na pretekajúce myšlienky. Každá nová pieseň značí ďalšiu zaujímavú myšlienku... a keď pri nej znežniem, tak mi v hlave vyskakujú všetky krásne stretnutia s mojim drahým. Kedy sa to stalo, že sa zrazu status "slobodná", zmenil na "zadaná"? ... kedy sa stalo to, že sa o svoju posteľ nedelím len s paplónom, ale leží mi tu aj on? Cítim k nemu toľko pocitov, že by som ho vedela rozpučiť svojou nežnosťou, no dávkovanie som si upravila na postupné uvoľňovanie prejavy lásky. Ale, neprejde minúta, kedy mi hlavou neprebehne kde je, čo robí a ako sa má. Minutový záblesk starostí a obáv o to najdrahšie čo momentálne pri sebe mám... lásky k nemu.

Samota a hudba nie sú zlými spoločníkmi. Treba ich však brať k sebe s mierou.... i ja dnes v hlave uzatváram tok prúdiacich myšlienok a nechávam ich pracovať bez mojej vedomosti. Nie vždy je potrebné zamýšľať sa nad nepodstatnými vecami. Niekedy je lepšie zhasnúť svetlo, vypnúť hudbu a ísť spať.

Janka (Jessamine-rose).
 

Vyšla z blogovej ulity a zase píše ;)

3. února 2018 v 13:15 | jessamine-rose
Tak sa opätovne vítam ... vychádzam medzi vás, zo zmazaznej blogovej ulity, pripravená sa občas podeliť o svoje myšlienky. Hm, tešíte sa? :) Možno niektorí z vás si zaklopú na čelo, že "čo tá tu ešte chce?!". Nebojte sa. Bolieť to nebude nikoho z vás. Občas prídem, kuknem čo je kde nové, provokatívne sem zavesím svoje ďalšie "choré" výlevy a zase sa so spokojnou dušičkou vytratím. Prisahám, že ja sa toho písania neviem vzdať. Chcela som. Skúšala som. Aj som zmazala blog. No, nedokážem sa toho úplne vzdať. Stále moje druhé ja do mňa štuchalo a podpichovalo ma, dokedy mienim mlčať a nič nepísať. Je to horšie ako absťák od cigariet... ten som ani nemala, ale absťák z písania sa prejavoval skoro každý deň.

Minulosť v článkoch je vymazaná a moja hlava je nastavená na iné zmýšľanie. Predsa už som aj o ten rôčik staršia a snažím sa nebrať si veci tak osobne ako tomu bolo doposiaľ. Bol to potrebný reset. Načo sa pozerať do boľavej minulosti, keď prítomnosť je omnoho krajšia, nie? Tak si poďme si zhrnúť pár vecí...

Veľkým plusom môjho života je nepochybne láska. Je tu, stále hmatateľná, stále rovnako príjemná a sladká... otvára mi nové dimenzie vnímania a učí ma byť trošku viac znášanlivejšou než tomu bolo predtým. Ospevovaná, vymodlená, vyplakaná láska. Nevravím, že všetko je tip-top ideálne, že sa každý deň na seba usmievame a rozdávame si srdiečka. Občas štekám na môjho drahého ako pitbull a on je zase horšie nevózny, než červotoč v spálni. Ale milujeme sa. Už vieme o svojich nedostatkoch, snažíme sa respšektovať aj negatívne stránky našich životov, ale predovšetkým sa snažíme o kompromisy, pravdu a úprimnosť. Náš hendikep je tvrdohlavosť. Občas som viac rohatá ja, inokedy môj partner. No vždy keď sa u jedného z nás objaví, dlho tu nepobudne, lebo sa dokážeme navzájom uzemniť.

Vďaka nepochybným vlastnostiam samotnej lásky sa postupom času začali hýbať aj ostatné veci. Nevravím, že k lepšiemu a k šťastnému koncu, ale rozhodne sa snažíme žiť čestne a dodržiavať nastavené systémové pravidlá. Prácu zatiaľ máme, dlhy si zbytočne nerobíme a minulosť si postupne obaja obrusujeme a bojujeme s ňou, čo to dá.

Veď nejako bolo, nejako bude.

Tak sa tu ešte raz vítam a keď budem mať chuť sa vyrozprávať ako dnes, vedzte, že určite prídem ...

Janka alias Jessamine-rose Líbající

Kam dál

Reklama